Keď sneží, spomíname

Autor: Simona Pazderníková | 2.12.2012 o 17:58 | (upravené 2.12.2012 o 18:10) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  54x

Krok za krokom. Kráčala po ulici a jediná vyzerala inak. Stopy veľkosti 39, ktoré vyhĺbila boli takmer okamžite zasypané novou vrstvou snehu a zabudnuté. Vločky dopadali na kučeravé vlasy farby augustovej slamy a vytvárali na nich takmer neviditeľnú záclonku. S rukami vo vreckách križovala hlavnú ulicu a vôbec neklopila pred padajúcimi vločkami zrak. Všímala si mäkké žlté svetlo pouličných lámp, rýchlu chôdzu ľudí a blikajúce stánočky s vianočným punčom.

 

Mala to vo zvyku asi tak odvždy. Len na to v poslednej dobe zabúdala. Zabúdala hľadať pokoj a šťastie vo všedných veciach zanedbateľnej veľkosti. Zabudla na dieťa v sebe a príliš sa nechala priľahnúť svetom. Vychutnávala si vôňu mrazu, ktorý jej prechádzal pľúcami a čistil hlavu. Prišla na prechod pre chodcov a čakala na zmenu farby, keď na druhej strany cesty uvidela známu. Stála tam, ovešaná ako vianočný stromček, nervózne prešľapovala z nohy na nohu a pohľadom neústupčivo hypnotizovala panáčika na semafore.

Dva póly jedného magnetu. Dve nemé postavy na semafore. Úplne odlišné a predsa mali niečo spoločné. Každá sa so svojimi problémami vyrovnávala inak. Jedna shoppingovou terapiou – zakopaním a druhá nekonečným analyzovaním – bolestivým oživovaním. Neviem, čo je lepšie...

Zasvietila zelená a pohľady Kučeravej a Maniačky sa stretli v strede cesty. Maniačka sa nervózne a poloneprítomne usmiala a pokračovala smerom k preplnenej zastávke autobusu, zatiaľ čo sa rukou uväznenou v rukavici a zviazanou taškami plnými handier snažila zdvihnúť vyzváňajúci mobil. Každý krok sa skôr podobal boju s gravitáciou a neskutočnou snahou nešmyknúť sa. Kľučkovala davom smerujúcim presne tam, kam ona. Domov a baliť darčeky. Manuálna práca, tá pomáha nemyslieť a to jediné teraz potrebovala. Sadla do autobusu a pri pohľade na prechod si spomenula na Kučeravú. Dlho ju nevidela. Vlastne nevidela ju rok. Presne rok od dňa, kedy sa ich osudy smutne preplietli a zároveň aj rozišli. Závidela jej pokoj a odhodlanie, ktoré z nej sršalo. Ona to všetko schovávala za masku. A kdesi v útrobách seba tušila, že stavia časovanú bombu. Ani netušila ako a zrazu štrkotala kľúčom v zámke svojho bytu na piatom poschodí.

Kučeravá stála na námestí a čakala kamarátku. Dohodli si stretnutie, lebo v ten deň nechcela byť sama. Nasamotárčila sa za celý rok dosť a dnes sa rozhodla skoncovať nadobro s tou časťou seba, ktorá sa trýznila prehrávaním jednej a tej istej spomienky. Bol čas zmieriť sa a pohnúť sa vpred. Všetky veci sa dejú z nejakého dôvodu a ona pochopila, že napriek prázdnu v hrudi nie je jediná na svete. Kamarátka prichádzala a ona sa na ňu usmiala, prvý raz úprimne. V stánku s vianočnými ozdobami si kúpila malého anjelika a rozhodla sa zaniesť ho k pomníku nenarodených. Rozlúčiť sa a nechať ho ísť. Už len to jej chýbalo.

V okne na piatom poschodí svietila sviečka. Maniačka pokojne, pravidelne dýchala a v snoch sa odhodlávala k prvému kroku k uzdraveniu. Stratiť niekoho, koho ľúbite a nemať šancu sa rozlúčiť je najhoršia skúška života. Ona to ale zvládne. Lebo to si s Kučeravou pred rokom sľúbili na onom oddelení v nemocnici. A Kučeravá to dokázala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Politológ: Symbolom dnešnej strednej Európy je plot

Havlíček a ďalší cestovali do Ruska a konštatovali, že Rusi sú síce naši slovanskí bratia, jazyk je podobný, ale režim je úplne iný.

ŠPORT

Sagan v Austrálii nezvíťazil ani na záver. Tretí raz prehral s Ewanom

Preteky Tour Down Under vyvrcholili šiestou etapou.

TECH

Ako vznikli čísla? Počítať nám pomáha nula

Keď začali mať ľudia viac vecí, už im nestačili čiarky na stenách.


Už ste čítali?