Odteraz už len vlakom...

Autor: Simona Pazderníková | 29.11.2012 o 22:39 | (upravené 29.11.2012 o 23:08) Karma článku: 5,57 | Prečítané:  693x

Pretože každý deň je dobrodružstvo. Jedinečné, zvláštne, neočakávané a presne také, aké má byť. Nie, tento článok nie je kompletne môj, dokonca nie som ani jeho nadpolovičnou autorkou. Ale som hrdá na spoluautortstvo s Maťkou a preto ho zverejňujem. Ktovie, možno sa k nemu naši známi z vlaku dopracujú a pošlú konečne sľúbené fotky (ha-ha). :)

Už hodnú chvíľu prestupujem z miesta na miesto. Musím uznať, že vonku je poriadna kosa a ešte stále ospalá tma. Takmer ticho. Ľudia prichádzajú ťahavým krokom a vlečú so sebou všetky tie neskutočne ťažké ruksaky a kufre (bolí ma chrbát aj za nich). Časopis kúpený, hodený v taške, v očiach radosť a očakávanie. Je 6 hodín ráno, železničná stanica ešte len ožíva...

Čakám. Čakám na osobu, s ktorou sa celá moja cesta uskutočnila a rozhodla som sa ju tajomne pomenovať Kolegyňa. Kolegyňa na mojich cestách – necestách. Vždy plná optimizmu, ktorý mne tak chýba a hlavne schopnosti pomerne dobre sa orientovať v neznámych lokalitách. No kde by som sa ja bez nej podela ??!! Hlavne keď cestujeme do mesta na Dunaji.

Túto cestu si budem navždy pamätať. Nie preto, že som si kúpila úžasné tričko alebo potajme prenikla do budovy TV JOJ. Ale preto, že sa zámer tejto cesty akosi nekamaráti s jej koncom.

Kolegyňa konečne dorazila. Kúpili sme si lístky a vykročili pravou nohou k vlakovému nástupišťu. Či ľavou? Už neviem... Nasadli sme na vlak. Pohodlne sa ponorím do červenej ošúchanej sedačky a zadívam sa cez machuľové okno na mihotajúce sa farby poprepletané hmlou. Po čase ma to omrzí, a tak pohľad upriem na Kolegyňu sediacu oproti mne a začne sa nekonečne dlhá debata, prejednanie všetkých svetových kríz a nakoniec nejaké to zhrnutie – túto časť mám najradšej.

Ktosi mi však poslednú časť pokazil, takže naša debata nebola nakoniec taká dlhá ako sme plánovali. Asi o stotinu sekundy obkľúčili kupé malé deti (konkrétne 5 chlapcov a 1 dievča) s veľkým rehotom a taškou plnou lepkavých cukríkov. Už som si spomenula - vykročili sme tou ľavou nohou...

Boli to žiaci základnej školy v Kysuckom Novom Meste, a tak sa nečudujem, že bol problém im zavrieť ústa. Za tri hodiny sme sa okrem iného dozvedeli: všetci chlapci sa už bozkávali a vedia, čo je to sex (aspoň sa nazdávajú), na dievčatá a lásku však odpovedajú jednohlasne: FUJ. Ženská menšina vyzerala inteligentne a nie tak divoko, no veľa informácií sa mi nepodarilo zistiť keďže mala celý čas slúchadlá v ušiach a v rukách tablet (s otvoreným FB, ako mi neskôr prezradila Kolegyňa).

Každý z nich bol zaujímavý niečím iným: - Chlapec trpiaci hyperaktivitou s úsmevom väčším ako jeho hlava

- Inteligent (inak povedané jednotkár), kvôli nadmernému IQ outsider triedy

- Ukecanec, ktorý sa techniku balenia dievčat učil asi z nejakých filmov a tvrdil o sebe, že je, citujem, najpeknejší

A všetkých ich spájal fakt, že sú prihlásení na Facebooku. Rozprávali sme sa teda skoro celú cestu lebo už nám s Kolegyňou nič iné neostávalo. Posledných 30 minút sme hrali pravda - odvaha, pričom táto hra nabrala troška iný nádych. Odvaha spočívala v tom, kto pôjde komu povedať do koho je a pravda zas, kto sa prizná do koho je. Na konečnej zastávke tejto cesty sme mali s Kolegyňou tú česť zoznámiť sa s odvážnymi ženami, ktoré tieto deti učia spoznávať svet - s učiteľkami. Každá z nich síce mala v termoske okrem čaju naliaty aj rum, no tomu sme sa absolútne nečudovali.

Vystupujeme. Obe vysmiate, tešiace sa na prvý záchod, ktorý uvidíme a na trochu ticha po trojhodinovom trhovisku vo vlaku. A tu sa dozvedáte zámer našej cesty. Veľtrh vysokých škôl 2012. Bol zaujímavý, modrý a stredne veľký s mladými ľuďmi všade okolo. No ako som už spomínala, zámer v tomto článku nie je hlavným hrdinom a tak sa mu ani nebudeme venovať. Mimochodom, McDonald bol chutný a prechádzka popri Dunaji neodolateľná.

Po pretočení cestovania smerom dopredu sa dostaneme k odchodu na vlak smer Žilina. Ďalšia ľavá noha. Pri kúpe lístkov zistíme, že sú všetky miestenky vypredané. Inak povedané, sme odsúdené k večnému státiu v úzkej vlakovej uličke. Stále sme sa smiali s plačom v očiach. A tu nám blyslo hlavou nájsť znova zostavu z KNM. (Nespomínali dačo s miestenkami v spiatočnom vlaku? Však sú ľahkí, dvoch vezmeme na kolená a je to.) Viem, bol to krutý využívačný plán, no moje nohy podo mnou kolabovali a museli sme rýchlo konať. Skupinku gumkáčov sme našli rýchlo, nastúpili za nimi a objavil sa háčik. Ulička bola už taká plná, že nebolo možné sa pomedzi ľudí predrať a dostať sa až k nim. Kapitulovali sme. Nemalo zmysel tlačiť sa do uličky a tak sme strategicky ostali vo vchode do vlaku, kde bolo okrem WC aj viac miesta. Ukázalo sa, že nielen my sme prefíkané, pretože sa ku nám natlačilo ďalších 5 ľudí (3 chlapi, 2 ženy). A tam sa dobrodružná cesta číslo 2 začala.

Nebolo to obyčajných 5 ľudí, teda navonok áno. Všetci sympatickí, najviac Pán Vtipný, vďaka ktorému som nedostala klaustrofobický záchvat (vďakabohu za tie jeho vtipy a komentáre k situácii). Keď ale spomenul, že sa cíti ako na ceste do Osvienčimu, nebolo mi všetko jedno. Zaujímavé bolo, že sme sa všetci držali ako svorka – nikto dnu ani von, takže ľudia, ktorí potrebovali ísť na záchod, mali proste smolu. Jednoducho uzavretá komunita. Práve vďaka tomu sme sa skutočne spoznali. Zistili sme, že boli na výstave Human Body a že niektorí z nich cestujú vo vlaku po 13 rokoch (konkrétne Pán Vtipný). Po tejto skúsenosti, nepôjdu vlakom ďalších 13. Celú cestu nám tvrdili, že sú záchranári a ja, keďže som dôverčivý človek (vyzerali sympaticky a ešte k tomu ma tento fakt upokojoval), som nemala dôvod im neveriť. Počas cesty sme stihli na stene vlaku objaviť nálepku dokonale popisujúcu situáciu, rozviazať a zaviazať si šnúrky na topánke ako Popoluška (pomýlené vnímanie rozprávok, fakt tam bolo teplo), dať si skontrolovať lístky (ne-ve-rím), vidieť cez okienko rozmerov 20x10 cm teplovzdušný balón, piť vodu za jazdy a nekončiaceho smiechu, hľadať potenciálneho pre Kolegyňu a potenciálnu pre Pána Vtipného (hoci mal doma manželku... no neviem) a dozvedieť sa, že záchranári sú vlastne pohrebáci. Áno, vážení. Najlepšia cesta vlakom s pohrebákmi. Ak sa vám niečo niekedy v Ružomberku nebodaj stane, bude o vás skvele postarané. A potom to prišlo, moment, na ktorý všetci čakali: Žilina.

Myslím, že na konci cesty sme si obe uvedomili, že sme vykročili síce ľavou nohou no keby sa tak nestalo, nikdy by sme nespoznali ľudí so srdcom na pravom mieste. Stáli sme na stanici a pozerali sa na našich „kolegov“ z vlaku ako sa s nadšením usádzajú do voľného kupé. Do Ružomberka majú ešte hodinu. Na nástupišti som si spomenula na citát Milana Lasicu: Cestu sme mali spoločnú, ale nohy ma bolia vlastné. Vlak odišiel a s ním aj naši noví priatelia. Je málo pravdepodobné, že sa s nimi ešte niekedy stretneme. Ale ktovie, možno o tých 13 rokov...

A zamierili sme tam, kam sme celú cestu domov plánovali. Káva v Emócii a zhrnutie, ktoré nám ráno prerušili „gumkáči“. Nás nespájal Facebook. Nás spájala iracionalita dňa, ktorý sme spolu prežili. CARPE DIEM!

 

Maťka & Me

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?