Smerom na Liptov. Hej, presne týmto smerom ukazuje moja šípka. Alebo to bola Orava? Už netuším, len viem, že je to miesto, ktoré práve hrá farbami jesene. A miesto, kde sa často sníva. Prečo? Lebo to má v názve. A ľudia sú tam rovnakí a predsa iní.
Anglická príroda pošramotená slovenským dedinským reliéfom, kde-tu krmítko pre srnky a v ňom voňajúce seno. Z diaľky to vyzeralo ako miniatúrna chalúpka. Chalúpka z tmavého dreva, ktorej chýbal už len dymiaci komín veštiaci bezpečie domova. Malý domček obrastený zeleňou, stratený v tisícoch odrazov potmavších odtieňov a vôní lesa. Zvonka nenápadný vzhľad, vnútri oáza umenia, pokoja a vyrovnanosti. Nepovšimnutí svetom a najšťastnejší. Obídem krmítko a ani sa ho nedotknem, porušila by som dokonalosť fotky. Na kamenistom chodníku, po ktorom šliapem sa jeden pred druhým pretekajú farebné listy unášané vetrom. Robia kotrmelce jedna radosť, akoby ich za to známkovali. Ako v škole na telesnej výchove, vtedy, keď ešte máte pocit, že ak za niečo nedostanete to najlepšie ohodnotenie, strácali ste snažením čas. Omyl.
Odviate vetrom. Asi tak teraz vyzerajú moje vlasy (nie, naozaj som nemyslela tú knižku, čo rozpráva tak známy príbeh... i keď...). Za mnou okrem šušťania vetra počuť kroky. Nebojím sa, nemám prečo. Veď aj kvôli nim som prišla. A kvôli strašidelnému smiechu, čo všetkým vadí, iba mňa priťahuje. A to všetko som vyčítala z jednej fotky. Tak, je čas ísť na vlak a nasledovať šípku.
Zašnurovala si topánky a vydala sa zdolávať vrcholy. Obrazne aj fyzicky.