reklama

V predvečer písomky z chémie

Zošit z chémie otvorený, poznámky zvýraznené. V hlave tie isté myšlienky ako pred každou písomkou: Zase sa to nenaučím. Znova za štyri. A to som na začiatku mala toľko odhodlania... Nenávidím chémiu. Nenávidím učiť sa na predmety, ktoré ma vrcholne nezaujímajú. Nenávidím svoju neschopnosť donútiť sa k nim najmä keď viem, že nie som jediná, ktorá ich nemá rada ale som jediná neschopná naučiť sa a z písomky dostať aspoň dvojku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Počkať, kedysi mi niekto povedal, že nemôžem nenávidieť. Môžem iba veľmi nemať rada. Fajn, tak ja teda veľmi nemám rada všetky veci, ktoré som pár riadkov vyššie vymenovala. Nechce sa mi robiť to znova. Na to som príliš lenivá. Ako na učenie chémie. A ešte veľmi nemám rada ten pocit, ktorý mám teraz. Určite ho každý z vás pozná. Ale nie každý z vás pozná moju kamarátku. Mám super kamarátku, ktorá ma vždy prinúti rozmýšľať nad vecami. Nie, že by som inak nad nimi nerozmýšľala, no takmer vždy máme na ne trochu odlišné názory. Niekedy sa úplne zhodujeme a niekedy sa bijeme a šklbeme do kosti, keď si nechceme priznať, že jedna druhú poznáme lepšie ako si myslíme. Nenaplnenosť. Prázdnota. Synonymá, no neznamenajú to isté. Ešte vždy ma udivuje ako je možné, že mávame rovnaké životné pocity. Smiešne. Asi platí to, čo hovoria „dospelí“. Že my, tínedžeri aj tak riešime stále to isté. Možno hej, len škoda, že pre nich slovné spojenie „to isté“ znamená riešiť chalanov, chľast, sex, šminky a nové módne trendy. Pre nás (fajn... tiež nie pre všetkých...) to znamená mať stále tie isté pocity a nevedieť si s nimi poradiť. Hej, pritrafia sa aj témy typu sex a móda. Tiež nie sme svätí, to som nikdy netvrdila ani tvrdiť nebudem, to by som nesmela byť tým, kým som. Ale dospeláci asi zabudli... prestanem ich volať dospelákmi, lebo aj ja už som plnoletá, teda dospelá. Tak... tí vyzretejší asi zabudli, že každý si prejde svojím obdobím „riešenia toho istého“. Ale nie to som chcela. Zas by sa to tu zvrhlo na medzigeneračnú bitku, a to naozaj nepotrebujem. Nie dnes večer. Lebo zajtra píšem z chémie a fyziky a ešte uvažujem o nenaplnenosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Čudný pocit. Niečo vám chýba. Až bytostne, akoby ste bez toho niečoho nedokázali urobiť krok vpred. Ani vzad. Niekedy je východisko ľahšie ako zapnúť Facebook. Ak viete, čo vám chýba, jednoducho si to vezmete. Nepríjemná situácia ale nastane, ak si uvedomíte, že vlastne neviete, po čom prahnete. Naháňate sa a neviete za čím. Hľadáte pohľadom niečo, čo by vás vytrhlo zo stereotypnej rutiny, a pritom netušíte ako to vyzerá. Veľmi veľakrát ma premkol pocit, že chcem chytiť vzduch do dlane, alebo sa dostať do vnútra nejakého materiálu. Napríklad dreva. Aké to asi je v dreve? Čo by bolo, keby som prenikla medzi tie letokruhy a borila sa pomedzi drevnú štruktúru stoličky v kuchyni? A čo lietanie? Alebo sa posadím na vrchol najvyššieho stromu v lese. Postavím sa na najvyššie položený list a on udrží celú moju váhu. Možno odtiaľ by som vedela dočiahnuť vec, ktorá mi chýba a hľadám ju celou svojou bytosťou. A možno by som tam hore len mala chuť objať celý svet. Ako teraz. Nie celý svet. Niekoho. Tú moju kamarátku, spomínala som vám ju. Hej, presne tú, ktorá so mnou zdieľa životné pocity a práve teraz sa učí chémiu. Lebo má viac odhodlania ako ja. Ako veľa ľudí v mojom okolí. Pod nohami plná náruč vzduchu. Ako veľmi by som sa šla pohojdať na miesto niekde nad mestom a videla všetky svetielka. Navštívila by som Stroma Samého a pozerala na hviezdy, ktoré rovnako ako ja vidia aj v Taliansku, Francúzsku a Španielsku. A potom by som utekala domov, lebo by som chcela cítiť vôňu čerstvo prezlečených perín v mojej starej polorozpadnutej posteli. Nápis nad ňou hovorí, aby som nasledovala svoje sny. Neviem, či to ešte sú sny. Niektoré z mojich snov sa premenili na suché plány do budúcnosti a zostalo len veľmi málo tých, ktoré si status sna zachovali. A tie splnené? Tých sa bojím. Nie možno priamo ich. No bojím sa realizovania snov. Vždy keď som si nejaký splnila, prišlo niečo negatívne, čo ho sprevádzalo. Verili by ste, že aj moje nočné sny strácajú na originalite? Kedysi som zvykla snívať takmer každú noc a takmer každé ráno som bola smutná, že som sa musela prebudiť. Smutná som aj dnes. Ale asi skôr preto, že chcem spať dlhšie v nádeji, že ten sen príde. Akoby som vedome mohla ovplyvniť svoju fantáziu. Už ju vidím všade, tú zvláštnu prázdnotu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Pocit, keď sedíte doma a chýba vám jeho vôňa. Keď spomínate na priateľstvá, ktoré boli a rozpadli sa. Keď myslíte na to, či ste v ten deň naozaj urobili správne. Keď vám chýba pocit bezpečia na starkej kolenách. Keď si neviete vysvetliť ako sa zrazu všetko mení bez toho, že by si od vás niekto na to vypýtal povolenie. Bez toho, že by vôbec niekto prihliadal na to, že ste nepripravení. Nie, všetko musíte stíhať za pochodu. O tom to je, o tom je život. Zvykaj si teraz, lebo potom bude neskoro. Z každej strany tie isté argumenty a tie isté chlácholivé slová, že to všetko prehrmí. A naozaj. Na chvíľu. Na ten moment, kedy máme pocit, že sme znova našli stratené a vyplnili zväčšujúcu sa dieru v nás prostredníctvom náplaste. Niečoho pekného, čo zostane. Možno týždeň, možno pol roka. Príde, aby zas mohlo odísť a vystriedal ho znova pocit nenaplnenosti. Akoby aj ľudská bytosť bola na baterku. Keď už príliš dlho bliká battery low, jednoducho sa vybije. Lenže aj baterka má životnosť. Do mobilu kúpite novú, ale pokiaľ neveríte v reinkarnáciu, tak v živote máte len jeden pokus. Pár nabití a je po všetkom. A znova sme pri časovom vymedzovaní vecí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Ten, kto vymyslel čas, musel byť na niekoho veľmi nahnevaný. Alebo veľmi niečo nemať rád. Ako ja chémiu. Inak by nedovolil, aby sa ľudia riadili takým svinstvom. A znova ten pocit prázdnoty. Pocit, že už nemám viac čo povedať, aj keď v hlave mám ešte veľa vecí a pocit je stále tu. Priamo v hrudi. Ako diamant. Tlačí a nejde von. Je mojou súčasťou kým nepríde pocit bezbrehého šťastia a pochopenia zmyslu života. Vtedy bude zbierať sily aby sa o nejaký ten čas vrátil späť.


Prečo mi vždy takéto hlúposti napadnú pri učení? Asi to bude tými citátmi v zošite z chémie a snahe nášho učiteľa byť originálnym. Alebo jednoducho vekom. A možno si ma to našlo. To, čo v každom momente hľadám a nenachádzam. Zatiaľ.

Simona Pazderníková

Simona Pazderníková

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študentka, blondína (hoci nie celkom prirodzená), kamarátka. Práve teraz sa zaoberám objavovaním sveta a seba v ňom. A viete čo? Baví ma to! Neskutočne. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu